Sunday, December 21st, 2014

Vývoj amerického strategického myslenia: Čína

 Download this document in .pdf

 

Úvod

 

Tento príspevok analyzuje americké strategické myslenie v súvislosti s Čínou. Vzhľadom na to, že v prípade USA existuje pomerne vysoká miera zhody medzi cieľmi, princípmi a plánovanými krokmi prezentovanými v strategických dokumentoch a praktickou zahraničnou a bezpečnostnou politikou, okrem regionálnych súvislostí boli analyzované aj pohľady na Čínu prezentované v týchto dokumentoch.

Chceli sme poukázať predovšetkým na dva pohľady na Čínu – „strategický partner“ a „strategický konkurent“ – ktoré, hoci v takejto čistej podobe existujú len na teoretickej úrovni, a v praktickej politike sú často skombinované, umožňujú lepší pohľad na vývoj strategického myslenia.

Americko-čínske vzťahy sú všeobecne považované za najdôležitejší bilaterálny vzťahový systém s dominantným potenciálnym vplyvom na medzinárodné vzťahy a globálne bezpečnostné prostredie budúcnosti. Spojené štáty v tomto systéme figurujú ako veľmoc s globálnymi záujmami a globálnym strategickým dosahom a Čína ako rýchlo sa rozvíjajúca (popri všetkých komplikáciách)[1] regionálna veľmoc, ktorá má potenciál aktívne pôsobiť nielen vo vlastnom geopolitickom prostredí – východná a juhovýchodná Ázia a západné Tichomorie – ale aj v širšom rozsahu[2] (Carter – Bulkeley 2007).

Vývoj amerického strategického myslenia v súvislosti s Čínou má niekoľko úrovní: globálna strategická úroveň, širšia ázijská úroveň a regionálna úroveň, ktorá zahrňuje regionálne konfliktné oblasti – Kórejský polostrov, Taiwan a juhovýchodnú Áziu a Strednú Áziu.

Samozrejme, globálna strategická úroveň má potenciál determinovať aj ostatné úrovne, no tento proces je čiastočne obojsmerný. Americké strategické myslenie neurčujú len globálne strategické otázky a globálna mocenská rovnováha, ale aj vývoj napríklad v Taiwanskej úžine, t.j. tretia úroveň.

Globálna strategická úroveň určuje americkú percepciu Číny – či ide o strategického partnera alebo strategického konkurenta, a kde sa Čína nachádza v najdôležitejších globálnych vzťahoch USA.

Regionálna úroveň – t.j. charakter americko-čínskych vzťahov v súvislosti s Taiwanom a Kórejským polostrovom – bola v poslednom desaťročí pomerne konštantná (výnimku v rámci tejto kategórie tvorí len Stredná Ázia), kým americká percepcia Číny sa na najvyššej strategickej úrovni postupne zmenila.

Z pohľadu globálnej mocenskej rovnováhy a strategickej situácie vo východnej Ázii Spojené štáty zaujímajú pozíciu „status quo power“, t.j. veľmoci, ktorej záujmom je udržiavanie súčasných pomerov[3].

Na druhej strane Čína, ako rozvíjajúca sa regionálna veľmoc má záujem o zmenu statu quo – na globálnej úrovni sa to prezentuje v záujme o „multipolárny svet“, kým na regionálnej úrovni v čínskom záujme o oslabenie americkej váhy na Ďalekom východe.

Z pohľadu tejto analýzy je najdôležitejšie, ako na túto výzvu reaguje americké strategické myslenie.

Prvá možnosť je vo väčšej miere zapojiť Čínu do formovania medzinárodných vzťahov a uvoľnením priestoru na spoluvytváranie budúcej strategickej situácie – so zjednodušením sa dá povedať, že k tomuto riešeniu inklinuje skôr liberálna časť americkej odbornej a strategickej komunity, ako aj politickej elity. Tento názor vychádza z presvedčenia, že rast čínskeho vplyvu a čiastočná redukcia amerického sú nezastaviteľnými trendmi – preto jediným správnym riešením je vyššia miera spolupráce a zapojenie Číny do vytvárania budúcej strategickej situácie s dôrazom na východnú Áziu (Ikenberry 2008).

Druhou možnosťou je vybalansovanie rastúceho čínskeho vplyvu vytváraním regionálnych spojenectiev (z určitého pohľadu sa tak dá interpretovať aj snaha o budovanie americko-indického strategického partnerstva) a udržiavaním technologického náskoku a spôsobilostí amerických ozbrojených síl. Tento prístup, zdieľaný väčšou časťou ne-izolacionistického republikánskeho tábora, vychádza z presvedčenia, že Spojené štáty budú schopné aj v budúcnosti udržať pozíciu dominantného aktéra vo východnej Ázii a existuje možnosť vybalansovať, resp. obmedziť „konkurenčnú“ Čínu, teda vytvoriť spojenectvá s ďalšími veľmocami schopnými prispieť k „zadržiavaniu“ Číny (s predpokladom, že USA budú tvoriť jadro týchto spojenectiev) (Ikenberry 2008).

Vývoj amerického strategického myslenia od 90. rokov a v súčasnosti

 

Americké strategické myslenie v súvislosti s Čínou sa od začiatku 90. rokov postupne významne menilo: od vnímania Číny ako „strategického partnera“ k Číne ako „strategického konkurenta“.

Spoločným menovateľom rôznych názorových prúdov, analýz a politických názorov v USA bolo uznanie rastúceho vplyvu Číny – ako to bolo spomenuté vyššie, najdôležitejším rozdielom bolo, ako majú USA na tento vývoj reagovať.

Nárast dôležitosti Číny v americkom strategickom myslení odzrkadľuje aj skutočnosť, že od roku 2000 je americké ministerstvo obrany povinné každoročne vypracovať a predložiť do Kongresu správu o aktuálnych a predpokladaných vojenských spôsobilostiach Číny vrátane technologického rozvoja a vývoja čínskeho strategického myslenia, situácie v Taiwanskej úžine, ako aj prognózy na najbližších 20 rokov[4]. Skutočnosť, že Čína je jediným štátom, ktorý si „zaslúži“ takúto exkluzívnu pozornosť, poukazuje to na váhu, akú jej americká politická elita a strategická komunita pripisuje.

Vývoj amerického strategického myslenia po Studenej vojne v súvislosti s Čínou je možné veľmi zjednodušene rozdeliť do troch období:

- prvé, uvedomenie si strategickej váhy a potenciálu Číny aj v súvislosti s americkými záujmami v širšom regióne a začiatky definovania novej americkej stratégie voči Číne,

- druhé, predovšetkým počas obdobia prezidenta Clintona, poznačené snahou o budovanie „strategického partnerstva“,

- tretie, počas obdobia prezidenta Busha, Čína vnímaná ako „strategický konkurent“[5] (táto analýza sa bude zaoberať predovšetkým súčasnou situáciou a len v obmedzenej miere s obdobím vlády B. Clintona).

Najdôležitejším geopolitickým a globálnym strategickým faktorom, ktorý ovplyvňuje globálne americké strategické myslenie a jej aplikáciu vo východnej Ázii, je snaha zabrániť akejkoľvek veľmoci v tom, aby dosiahla dominantné postavenie v širšom regióne.

Tento princíp je najdôležitejší spomedzi všetkých určujúcich princípov amerického strategického myslenia (na globálnej úrovni) a z historického hľadiska je stabilný a konštantný, t.j. prítomný minimálne od začiatku 20. storočia, odkedy sa USA začali angažovať v medzinárodných vzťahoch ako globálna veľmoc (Ondrejcsák 2005). Okrem trvácnosti tohto princípu je dôležité aj to, že každá dôležitejšia strategická škola alebo skupina majúca vplyv na americkú zahraničnú a bezpečnostnú politiku ho akceptuje ako východisko, t.j. vládne konsenzus v tejto otázke aj na úrovni politiky, resp. politickej aplikácie strategických princípov. Táto stabilita pri definovaní amerických záujmov v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky neplatí len v prípade Číny, ale pre všetky základné ciele, či už geografické, geopolitické alebo ekonomické. Rozdiely existujú v nuansách ako tento princíp realizovať – zvlášť zaujímavé je to v prípade Číny.

Čína však až donedávna nebola v USA vnímaná ako dominantná veľmoc s ambíciami a/alebo potenciálom na ovládnutie regiónu vlastnými silami (pred druhou svetovou vojnou a počas nej to bolo Japonsko, počas Studenej vojny ZSSR)[6].

Situácia sa zmenila po skončení Studenej vojny – Rusko nebolo schopné zaujať podobné postavenie ako ZSSR a USA sa stali jednoznačne dominantnou veľmocou. Výzvu pre americké postavenie mohla znamenať v budúcnosti jedine rýchlo sa rozvíjajúca Čína – ako sa vyjadrila súčasná ministerka zahraničných vecí Condoleeza Rice v roku 2000: „Čína nie je veľmocou presadzujúcou status quo, ale takou, ktorá by chcela zmeniť ázijskú mocenskú rovnováhu vo svoj prospech“ (Rice 2000:56).

V tom čase – počas dvoch prezidentských období B. Clintona – však prevládal názor, že s Čínou treba efektívne spolupracovať pri vytváraní podoby medzinárodných vzťahov a (popri americkom „líderstve“) treba budovať americko-čínske vzťahy ako „strategické partnerstvo“.

Napriek príklonu Clintonovej administratívy k budovaniu partnerstva sa však čínsko-americké vzťahy dostali do krízy po posilnení republikánov presadzujúcich konfrontačnejší prístup v Kongrese v roku 1994[7] a po taiwanskej diplomatickej ofenzíve v USA. Kríza kulminovala v rokoch 1995-96 čínskou demonštráciou sily (odpálenie balistických striel a vojenské manévre v blízkosti Taiwanu), na čo USA reagovali vyslaním lietadlových lodí do regiónu[8]. Nakoniec však administratíva potvrdila snahu o budovanie „strategického partnerstva“ a prezident Clinton to počas návštevy Šanghaja v roku 1998 posilnil americkým stanoviskom v súvislosti s prípadnými snahami o vyhlásenie taiwanskej nezávislosti. Išlo o princíp „tri nie“: USA nepodporia nezávislosť, neuznávajú princíp „jedna Čína – jeden Taiwan“ a nepodporia členstvo ostrova v OSN (Bakešová – Fürst – Heřmanová 2004:182).

Počas tohto obdobia bola administratíva kritizovaná zo strany priaznivcov viac konfrontačného prístupu k rastúcej váhe Číny (viď nižšie).

Tieto názory prezentovali o. i. aj v kľúčových dokumentoch vypracovaných odborníkmi inklinujúcimi skôr k republikánom[9]: Defense Planning Guidance (1992) a v rámci Project For the New American Century, predovšetkým Rebuilding America´s Defenses (Ondrejcsák 2005). Základný princíp DPG – „The number one objective of U.S. post-Cold War political and military strategy should be preventing the emergence of a rival superpower“[10] – a skutočnosť, že ako miesto budúceho globálneho strategického súperenia bola identifikovaná východná Ázia, definovali základy budúceho prístupu k Číne. Autori navrhovali kroky, ktoré by napomohli udržať americké postavenie na globálnej úrovni s dôrazom na východnú Áziu: posilnenie tradičných spojenectiev, redislokácia ozbrojených síl a zlepšenie vojenských spôsobilostí.

Zlom nastal po nástupe nového amerického prezidenta, G. W. Busha, kedy autori spomínaných koncepcií získali kľúčové pozície v administratíve a formovali americké strategické myslenie, ako aj reálnu zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Aj keď 11. 9. 2001 a následné americké operácie v Afganistane a Iraku dočasne zatienili americko-čínske vzťahy a ich dopad na budúce strategické postavenie oboch veľmocí, dlhodobé politické a vojenské trendy ukazujú, že ťažisko amerického strategického myslenia sa presúva práve do východnej Ázie ako potenciálne ho miesta globálneho strategického súperenia. Okrem oficiálnych politických deklarácií a doktrinálnych zmien v strategických dokumentoch (viď nižšie) sa táto skutočnosť – resp. rastúca váha celého východoázijského regiónu – odzrkadlila aj na úrovni globálnej redislokácie ozbrojených síl USA.

Samozrejme tento proces sa začal už začiatkom 90. rokov, predovšetkým redislokáciou námorných síl z Atlantického oceánu do Tichomoria. Tento proces však bol v porovnaní s poslednými rokmi pomalší a najmä sa neopieral o samostatnú stratégiu z oblasti redislokácie. Napriek zmenám v 90. rokoch globálne rozloženie amerických síl vychádzalo z podmienok Studenej vojny (dôraz na Nemecko, západnú Európu a Kórejský polostrov); chýbala infraštruktúra v juhovýchodnej Ázii a západnom Tichomorí[11].

Táto situácia sa zmenila po rokoch 2001/2002, kedy bola prezentovaná nová koncepcia globálnej redislokácie síl USA (Robinson 2003). Na základe analýzy nových reálií globálneho bezpečnostného prostredia boli naplánované nasledujúce kroky (vymenované len tie, ktoré súvisia s Čínou a širším regiónom): jednotky viac prispôsobené na projekciu sily – týka sa to predovšetkým síl na Kórejskom polostrove – budovanie potenciálu a infraštruktúry v juhovýchodnej Ázii (kľúčová oblasť budúceho potenciálneho geopolitického a strategického stretu medzi USA a Čínou) a celkové posilnenie leteckých a námorných spôsobilostí[12] v západnom Tichomorí (posilnenie úderných spôsobilostí amerického letectva v regióne, viď Guam, miesto ktorej je posilňované v celkovej vojenskej stratégii v západnom Tichomorí a východnej Ázii). (QDR 2001:27)

Okrem týchto krokov na úrovni ozbrojených síl treba pripomenúť predovšetkým doktrinálnu úroveň a zmeny v americkom strategickom myslení, ktoré boli prezentované v najdôležitejších bezpečnostno-politických dokumentoch.

Naozajstnou „Grand Strategy“, ktorá determinuje americké politiky a zároveň pomerne presne prezentuje vývoj a stav strategického myslenia, je Národná bezpečnostná stratégia (NSS) z roku 2002. Hoci je NSS z roku 2006 aktuálnejšia, na základných princípoch de facto nič nezmenila, posunuli sa len určité dôrazy[13].

NSS 2002 už prezentuje významnú zmenu amerického strategického myslenia v súvislosti s Čínou, základné princípy republikánskej administratívy v „čínskej politike“ a zároveň percepciu Číny zo strany týchto zahraničnopolitických a strategických elít (samozrejme treba dodať, že najdôležitejšou „témou“ stratégie bol terorizmus, vzhľadom na jej kontext).

Po prvé, NSS rozhodne potvrdila regionálne spojenectvá USA, predovšetkým s Japonskom („regionálny líder“[14]), Južnou Kóreou, Austráliou a posilnenie vzťahov s Filipínami, Thajskom a ďalšími štátmi ASEAN označila ako prioritu. Z pohľadu Číny ide o spojenectvá, ktoré obmedzujú čínsky vplyv, resp. sa ho snažia vybalansovať. Najväčšou zmenou je však budovanie „strategického partnerstva“ s Indiou, ktorá má potenciál výrazne ovplyvňovať ázijskú mocenskú rovnováhu a nie je možno obísť jej potenciál na vybalansovanie čínskeho vplyvu.

V súvislosti s Čínou sa píše, že „čínski lídri sa ešte nerozhodli o fundamentálnych zmenách v súvislosti s charakterom ich štátu“ a podľa dokumentu je „politická sloboda jediným zdrojom veľkosti“. Ideologické rozdiely sú veľmi rozhodne zdôrazňované (NSS 2002:27-28). Zdôrazňuje sa, že rozvojom vojenských spôsobilostí Čína ohrozuje svojich susedov – čo počas prezidenta Clintona tak otvorene nezaznelo. Potvrdzujú sa aj rozdielne pohľady na niektoré regionálne problémy, predovšetkým na Taiwan (potvrdzuje sa platnosť Taiwan Relations Act[15]).

Quadrennial Defense Review Report (QDR) 2001[16]

 

Bol potvrdený záujem zabrániť nepriateľskej dominancii v kľúčových regiónoch (severovýchodná Ázia, juhovýchodná Ázia a oblúk od Bengálskeho zálivu až po Japonsko), ktorý je v protiklade s potenciálnymi čínskymi snahami o získanie dominantného postavenia vo východnej Ázii. Východná Ázia sa vyzdvihuje ako kritický región – a zdôrazňuje sa aj dôležitosť udržania rovnováhy. V záujme jej dosiahnutia budú zvýšené úderné spôsobilosti námorných síl v západnom Tichomorí (QDR 2001:2).

NSS 2006

 

Národná bezpečnostná stratégia z roku 2006 kladie všeobecne väčší dôraz na „demokratizáciu“, pričom považuje za výzvu snahu niektorých štátov oddeliť ekonomické slobody od politických slobôd (opakuje sa to viackrát v celom dokumente).

Jednoznačne sa deklaruje, že USA sú „tichomorským národom s rozsiahlymi záujmami vo východnej a juhovýchodnej Ázii. Stabilita a prosperita regiónu závisí od trvalej americkej prítomnosti: udržiavanie robustných partnerstiev podporované predsunutými obrannými pozíciami, ekonomickou integráciou prostredníctvom rozšírenia obchodu a investícií a rozširovaním demokracie a ľudských práv“ (NSS 2006:40).

Dokument víta vysokú mieru zapojenia Číny do medzinárodného systému a vyzdvihuje sa vyhlásenia čínskych lídrov že vývoj Číny bude realizovaný pokojnou a mierovou cestou v kooperácii – ak Čína dodrží tento záväzok, Spojené štáty budú podporovať čínsky rozvoj (dôraz kladený na slovíčko „ak“) (NSS 2006:40).

Zdôrazňujú sa predovšetkým potenciálne komplikácie: netransparentný rozvoj čínskych vojenských spôsobilostí[17], netransparentné kroky pri nadviazaní ekonomickej spolupráce, podpora krajín bohatých na nerastné suroviny s netransparentnými režimami.

Čína a Taiwan musia vyriešiť svoje problémy mierovou cestou, bez nátlaku a unilaterálnych akcií – aj keď je táto výzva formálne adresovaná obom stranám, je ťažké uveriť, že by Taiwan podnikol voči Číne ofenzívu. Preto je jasné, že bola adresovaná predovšetkým Pekingu (zároveň sa tým odmieta aj unilaterálne vyhlásenie taiwanskej nezávislosti) (NSS 2006:40).

QDR 2006

 

Jeden z hlavných strategických cieľov USA v budúcnosti musí byť ovplyvňovanie strategických rozhodnutí kľúčových štátov vrátane Číny o ich smerovaní. USA musia spraviť všetko, aby sa tieto veľmoci rozhodli v súlade s americkými záujmami, musia však byť pripravené aj na eventualitu, že rozhodnutie bude opačné.

Čína má spomedzi všetkých „nových veľmoci“ najväčší potenciál, aby v budúcnosti vojensky konkurovala USA, navyše môže investovať do technológií, ktoré časom môžu vyrovnať americký náskok v tradičných spôsobilostiach (QDR 2006:29).

Hoci USA podporujú Čínu v tom, aby zohrávala konštruktívnu úlohu v ázijsko-tichomorskom regióne, kritizujú výrazné investície do čínskeho vojenského potenciálu.

Za zvlášť významné považujú výrazný nárast čínskych vojenských spôsobilostí, ktoré umožnia realizáciu krokov voči Taiwanu.

Dokument opäť zdôrazňuje základný strategický princíp USA v Ázii (ale aj na globálnej úrovni): žiadna nepriateľská veľmoc nemôže diktovať podmienky regionálnej alebo globálnej bezpečnosti a USA odradia každého potenciálneho vojenského vyzývateľa od budovania spôsobilostí, ktoré by mu umožnili regionálnu hegemóniu alebo realizáciu akcie proti USA a americkým spojencom. V prípade, že odstrašenie zlyhá, USA znemožnia nepriateľskej veľmoci dosiahnutie strategických alebo operačných cieľov (QDR 2006:29). Vzhľadom na skutočnosť, že v spomínanom regióne (či už vo východnej Ázii alebo v širšom kontexte) má potenciál na realizáciu podobných krokov len Čína, ide o jednoznačné varovanie Pekingu a potvrdenie odhodlania USA garantovať mocenskú rovnováhu v regióne (McDevitt 2007).

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dokument niekoľkokrát zdôrazňuje, že už aj snaha limitovať, obmedziť americký – vojenský – prístup do regiónu je považovaná zo strany USA za vážnu hrozbu[18]. Vzhľadom na to, že každoročné správy o stave čínskych vojenských spôsobilostí venujú rozsiahly priestor práve takýmto snahám, je zrejmé, že opäť ide o Čínu (QDR 2006:30).

National Defense Strategy (NDS) 2008

 

V prípade NDS 2008 sa stalo po prvýkrát, že Čína sa v americkej percepcii „mocenskej hierarchie“ dostala na prvé miesto a „predbehla“ Rusko.

Dokument charakterizuje Čínu ako štát na vzostupe s potenciálom, ktorý jej umožní súperenie s USA. Tie v predvídateľnej budúcnosti budú musieť reagovať na modernizáciu čínskych ozbrojených síl, ako aj na dôsledky čínskych strategických rozhodnutí na medzinárodnú bezpečnosť. Americké kroky musia byť zamerané na zachovanie a zvyšovanie amerického náskoku (NDS 2008:3).

Medzi piatimi kľúčovými úlohami[19] ministerstva obrany a ozbrojených síl je Čína spomenutá v súvislosti so zvyšovaním bezpečnosti. USA podporujú mierový vzostup Cíny a „správne strategické rozhodnutia“ – a postavia sa proti prípadným „nesprávnym“ strategickým rozhodnutiam[20].Podobne budú reagovať aj na rozvoj čínskych vojenských spôsobilostí v záujme zachovania strategického náskoku pred Čínou (NDS 2008:10).

Posledné tri strategické dokumenty – NSS 2006, QDR 2006, NDS 2008 – už jednoznačne a otvorene prezentujú Čínu ako strategického konkurenta USA a ako najvážnejšiu výzvu a potenciálne aj hrozbu pre americké postavenie vo východnej Ázii a Tichomorí.

Kľúčové oblasti americko-čínskych vzťahov na regionálnej úrovni

Popri globálno-strategickej úrovni americko-čínskych vzťahov a amerického strategického myslenia existujú aj konkrétnejšie regionálne témy, resp. úroveň, ktoré ovplyvňujú americké strategické myslenie.

K najdôležitejším oblastiam na regionálnej úrovni patria juhovýchodná Ázia a Tajvan, severovýchodná Ázia (z pohľadu vzťahov USA–Čína je dôraz v rámci regiónu kladený na Kórejský polostrov) a Stredná Ázia.

Všetky tri regióny sú z pohľadu americko-čínskych vzťahov špecifické a aj miera zhody alebo nezhody amerických a čínskych záujmov sa výrazne líši.

Hoci USA po období čínskej občianskej vojny uznávali čínsku vládu na Taiwane ako legitímneho reprezentanta Číny a v roku 1954 uzavreli aj zmluvu o vojenskej spolupráci a obrane, strategické reálie Studenej vojny na začiatku 70. rokov americký prístup zmenili. Podpisom Šanghajského komuniké z roku 1972 USA uznali princíp jednej Číny a vládu v Pekingu ako jediného reprezentanta Číny. Oficiálne diplomatické vzťahy s Taiwanom boli prerušené, ostrov však naďalej zostal americkým „spojencom“: v roku 1979 bol prijatý Taiwan Relations Act, na základe ktorého USA dodávajú zbraňové systémy Taiwanu potrebné pre obranu pred čínskou inváziou ako aj podmienky americkej asistencie v prípade čínskeho útoku[21]. Táto špecifická situácia dodnes ovplyvňuje americko-čínske vzťahy.

Taiwan a juhovýchodná Ázia sú dnes dôležité najmä kvôli dvom faktorom. Po prvé, čínsky postoj je vo veľmi veľkej miere determinovaný otázkou čínskej suverenity nad ostrovom. Okrem toho, v medzi čínskymi stratégmi prevláda názor, že USA využívajú Taiwan na to, aby „udržali“ Čínu v rámci čínskych vnútorných morí, a zabránili strategickému prieniku Číny do otvorených vôd západného Tichomoria, a zároveň aby taiwanská otázka permanentne absorbovala čínske zdroje a pozornosť a oslabila aktivity v širších geopolitických rámcoch (Wuewu 2004:167).

Ďalší faktor ovplyvňujúci strategické kalkulácie je unikátne miesto juhovýchodnej Ázie, okolitých morí a Taiwanskej úžiny v námornej preprave. Na námorných cestách vedúcich z Indického oceánu cez Malacký prieplav a/alebo indonézske prieplavy sú závislí kľúčoví spojenci USA v regióne, Japonsko a Južná Kórea[22], ako aj samotná Čína[23]. Akékoľvek čínske snahy o ich ovládnutie by okamžite dramaticky ovplyvnili základné bezpečnostné záujmy Tokia a Soulu – americká strategická kontrola námorných ciest a kľúčových bodov popri nich patrí k základným prvkom strategického spojeneckého systému USA v regióne[24].

Okrem strategických záujmov budú čím ďalej tým intenzívnejšie tvoriť dôležitú súčasť čínsko-amerických vzťahov energetické otázky, ktoré majú okrem ekonomických aj strategickú a geopolitickú/geoekonomickú dôležitosť. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že od garantovania bezpečných dodávok strategicky dôležitých energetických surovín je neoddeliteľná kontrola (námorných) transportných trás, bez ktorej sú dohody o dodávkach energetických surovín so „zdrojovými štátmi“ strategicky zraniteľné (Hatemi-Wedeman 2007).

Z tohto pohľadu patria v rámci americko-čínskych vzťahov ku kľúčovým regiónom práve juhovýchodná Ázia a Indický oceán. Juhovýchodná Ázia je v posledných rokoch mimoriadne exponovaná z pohľadu záujmu veľmocí zainteresovaných v bezpečnostnej situácii regiónu.

Čína získala najmä vďaka dohode s Mjanmarskom prístup do Indického oceánu (Coco Island). India sa snaží popri posilňovaní svojich pozícií na ostrovoch s indickou zvrchovanosťou (Andamany, Nikobary) posilniť aj svoje vzťahy so štátmi ASEAN (viď napríklad cvičenie so Singapurom). Spojené štáty sa snažia popri posilňovaní politických väzieb na štáty regiónu získať aj súhlas regionálnych partnerov (Singapur, Filipíny, Thajsko, Austrália) na umiestnenie logistickej podpory pre prepositioned aj prípadné intervenčné sily[25].

Keď sa pozrieme na strategické americké a čínske záujmy v regióne juhovýchodnej Ázie a v prípade Taiwanu, zistíme, že sú skôr divergentné. Preto v prípade, že v budúcnosti dôjde k nejakému konfliktu (nie nevyhnutne k vojenskému) medzi Spojenými štátmi a Čínou, najpravdepodobnejšou oblasťou je práve tento región.

Druhým najdôležitejším regiónom z pohľadu americko-čínskych vzťahov je severovýchodná Ázia, predovšetkým Kórejský polostrov.

Najväčšiu výzvu tu znamená severokórejský jadrový program a – z čínskeho hľadiska – „revolučný“ prístup USA k problematike demokratizácie, t.j. koncepcia „regime change“[26], (Severná Kórea). Čína je de facto spojencom Severnej Kórey a bez čínskej hospodárskej a politickej podpory by bolo prežitie severokórejského režimu komplikované. Na druhej strane severokórejské snahy o získanie nukleárnych zbraní a balistických striel umožňujúcich úder na ciele vo východnej Ázii či ďalej sú z čínskeho pohľadu problematické. Ich získanie by totiž umožnilo Severnej Kórei realizovať úder na strategickej úrovni a potenciálne zatiahnuť Čínu do konfliktu, ktorý je v protiklade s čínskymi záujmami. Z tohto dôvodu sú americké a čínske záujmy v súvislosti so severokórejským jadrovým programom skôr konvergentné – čo nakoniec umožnilo aj progres v tejto otázke.

Špecifickou otázkou je budúcnosť celého Kórejského polostrova. V súčasnosti sa čínsky vplyv realizuje prostredníctvom Severnej Kórey, kým Južná Kórea je po Japonsku druhým najdôležitejším americkým spojencom v oblasti. Prípadná úspešná unifikácia polostrova by znamenala vážnu výzvu pre obe zainteresované veľmoci. Za predpokladu, že sa polostrov zjednotí pod juhokórejskou dominanciou, Čína príde o väčšinu nástrojov na ovplyvňovanie situácie – napriek zlepšujúcim sa čínsko-juhokórejským vzťahom. Na druhej strane by vojenská prítomnosť USA na Kórejskom polostrove stratila raison d’être, keďže ich primárnym cieľom je najmä odstrašenie severokórejského útoku[27]. Ak by boli americké jednotky z Kórejského polostrova stiahnuté, Japonsko by zostalo jedinou stálou americkou základňou v regióne, čo by bolo pravdepodobne z politického hľadiska problematické a ohrozilo by to fundamenty americkej prítomnosti a stratégie v západnom Tichomorí a východnej Ázii.

Americko-čínske záujmy v súvislosti so severovýchodnou Áziou a Juhokórejským polostrovom sú menej protichodné ako v prípade juhovýchodnej Ázie alebo Tajvanu. Z pohľadu strategickej úrovne status quo vyhovuje obom veľmociam, samozrejme za predpokladu, že sa podarí obmedziť snahy Severnej Kórey na získanie zbraní hromadného ničenia. Negatívny scenár je de facto jediným faktorom, ktorý má potenciál na ovplyvnenie americko-čínskych vzťahov smerom k destabilizácii na strategickej úrovni.

Stredná Ázia sa dostala do „hry“ v rámci americko-čínskych vzťahov v menšej miere od rozpadu ZSSR, intenzívnejšie po 11. 9. 2001. Hoci väčšinou je americká operácia v Afganistane považovaná za začiatok angažovanosti USA v Strednej Ázii, USA sa geopoliticky v regióne objavili na začiatku 90. rokov. Americká stratégia bola zameraná na vytvorenie „strategickej plurality“ s cieľom zabrániť tomu, aby sa celá stredná Ázia dostala pod vplyv jedinej veľmoci. V tom čase však výzvu pre strategickú pluralitu v oblasti znamenalo predovšetkým Rusko, Čína sa až postupne v poslednej dekáde vypracovala za serióznejšieho aktéra – jej vplyv však je stále oveľa obmedzenejší ako ruský.

Situácia sa zmenila po 11. 9. 2001, kedy sa Spojené štáty v regióne objavili aj vojensky. Čínska elita až odvtedy začala vnímať prítomnosť USA ako strategickú hrozbu.

Čína ju hodnotila ako objavenie sa strategického konkurenta pri severozápadných čínskych územiach, ktoré boli pre neho dovtedy nedosiahnuteľné a preto strategicky „voľné“. Navyše niektorí čínski stratégovia hodnotili tento vývoj ako snahu Spojených štátov „strategicky obkľúčiť“ Čínu z východu aj zo západu (Xuewu 2004:169). Čína na vzniknutú situáciu reagovala užšou spoluprácou s Ruskom a štátmi Šanghajskej organizácie spolupráce. USA sa pokúsili zmierniť čínske obavy zaradením Islámskeho hnutia Východného Turkestanu (v Číne vnímané ako separatistická organizácia bojujúca za odtrhnutie Východného Turkestanu obývaného Ujgurmi od Číny) na zoznam teroristických organizácií.

Celkovo sa však dá povedať, že hoci sú americké a čínske strategické záujmy v Strednej Ázii čiastočne divergentné, pre Čínu a v ešte menšej miere pre USA nepredstavuje tento región takú strategickú prioritu, že by prípadné nezhody na regionálnej úrovni dokázali vo výraznej miere negatívne ohroziť americko-čínske vzťahy na strategickej úrovni.

Záver

 

Vývoj amerického strategického myslenia smerom k Číne a všeobecne k východnej Ázii závisí od niekoľkých faktorov.

Po prvé, ktorý prístup si americká administratíva osvojí v súvislosti s rastúcim čínskym vplyvom a aký strategický prístup považuje za najefektívnejší z pohľadu zachovania amerických pozícií a strategického primátu.

V prípade, že prevládne názor, že rast čínskeho vplyvu je možné efektívne kontrolovať prostredníctvom dialógu a postupného zapájania Číny do existujúceho medzinárodného systému, americká stratégia bude presadzovať budovanie „strategického partnerstva“.

V prípade, že zvíťazí opačný trend, t.j. názor, že rast čínskeho vplyvu predstavuje pre Spojené štáty hrozbu na strategickej úrovni a nemožno ju odvrátiť kooperáciou a rastom interdependencie v hospodárskej a politickej oblasti, pravdepodobne dôjde k americkej reakcii na základe teórie mocenskej rovnováhy. Okrem toho, že USA budú zvyšovať svoje spôsobilosti v regióne, budú sa snažiť posilniť existujúce spojenectvá (Japonsko, Južná Kórea, Austrália) a vybudovať nové „strategické partnerstvá“, ktoré by mohli vybalansovať čínsky vplyv (napríklad s Indiou, ale v budúcnosti nie je možné vylúčiť ani Vietnam).

Nezávisle od strategického a ideologického prístupu predstaviteľov USA k „čínskej otázke“ existuje určitá hranica, resp. základný americký strategický záujem, ktorý je prítomný takmer všetkých prúdoch ovplyvňujúcich americké strategické myslenie a zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Ide o princíp, podľa ktorého Spojené štáty nemôžu dopustiť, aby akákoľvek veľmoc ovládla celú východnú Áziu a/alebo diktovala podmienky mocenskej rovnováhy. V prípade, že tento najzákladnejší strategický princíp bude ohrozený, rozdiely medzi rôznymi prúdmi amerického strategického myslenia budú menej dôležité než ochrana „strategickej plurality“ vo východnej Ázii.

Okrem týchto rozhodnutí a percepcie na strategickej úrovni môžu americko-čínske vzťahy a americké strategické myslenie ovplyvniť aj udalosti a vývoj v kritických regiónoch, kde sa americké a čínske záujmy stretávajú.

Potenciálne najexponovanejšou oblasťou je juhovýchodná Ázia a Taiwan, kde sú americké a čínske strategické záujmy skôr divergentné a predstavujú problém v rôznych oblastiach, či už ide o čínsku suverenitu a národnú hrdosť, kontrolu nad námornými transportnými cestami, ktoré sú rovnako dôležité pre Čínu ako pre kľúčových amerických spojencov v regióne, alebo regionálne spojenectvá oboch veľmocí.

Americké a čínske záujmy sú najmenej protichodné paradoxne na Kórejskom polostrove. Obe strany majú záujem na zachovaní statu quo na strategickej úrovni. V strednej Ázii sú síce problematické, ale americké záujmy v regióne sú menej dôležité z pohľadu globálnej „Grand Strategy“ a oveľa menej dôležité v porovnaní s východnou a juhovýchodnou Áziu. Preto majú problematické body oveľa nižší potenciál na vyvolanie krízy v americko-čínskych vzťahoch na strategickej úrovni.

Vo všeobecnosti však platí, že prvá úroveň – globálne strategické záujmy USA – má významnejší vplyv na regionálne úrovne a determinujú americké stratégie a politiky v regiónoch, hoci nie je možné ignorovať ani vplyv regionálnej úrovne na globálno-strategickú.

 

Zdroje

 

A New Beginning, 2008, A New Beginning for the U.S.-South Korea Strategic Alliance, Alexander A. Arvizu, Deputy Assistant Secretary for East Asian and Pacific, Statement before the House Foreign Affairs Committee Subcommittee on Asia, the Pacific, and the Global Environment, Washington, DC, April 23, 2008, http://www.state.gov/p/eap/rls/rm/2008/04/103976.htm, 15. 10. 2008.

Annual 2007, Annual Report to Congress. Military Power of the People‘s Republic of China, 2007, U.S.A. Department of Defense, http://www.defenselink.mil/pubs/pdfs/070523-China-Military-Power-final.pdf, 15. 10. 2008.

Annual 2008, Annual Report to Congress. Military Power of the People‘s Republic of China, U.S.A. Department of Defense, http://www.defenselink.mil/pubs/pdfs/China_Military_Report_08.pdf, 15. 10. 2008.

Bakešová, Ivana – Fürst, Rudolf – Heřmanová, Zdenka, 2004, Dějiny Taiwanu, Lidové noviny, Praha.

Carter, Ashton B. – Bulkeley, Jennifer C., 2007, America‘s Strategic Response to China‘s Military Modernisation, http://www.hcs.harvard.edu/~hapr/winter07_gov/carter.pdf , 15. 10. 2008.

Conetta, Carl, 2006, Dissuading China and Fighting the „Long War“, World Policy Journal, Summer 2006, http://www.comw.org/pda/fulltext/06conetta.pdf , 15. 10. 2008.

DoD, 1998, The United States Security Strategy for the East Asia – Pacific Region, Department of Defense, http://www.dod.mil/pubs/easr98/ , 15. 10. 2008.

Donelly, Thomas, 2006, Countering Aggressive Rising Powers: A Clash of Strategic Cultures. American Enterprise Institute, http://www.aei.org/docLib/20060509_su02donnelly.pdf , 15.10.2008.

Hatemi, Peter – Wedeman Andrew, 2007, Oil and Conflict in Sino-American Relations, China Security Vol. 3 No. 3, Summer 2007, World Security Institute, s. 95-118, http://www.wsichina.org/cs7_5.pdf , 15. 10. 2008.

Ikenberry, John, 2008, The Rise of China and the Future of the West, Foreign Affairs January/February 2008, http://www.foreignaffairs.org/20080101faessay87102/g-john-ikenberry/the-rise-of-china-and-the-future-of-the-west.html, 15. 10. 2008.

Loo, Bernard, 2006, The 2006 Quadrennial Defense Review: Implications for Asian Security, http://www3.ntu.edu.sg/rsis/publications/Perspective/IDSS0472006.pdf , 15. 10. 2008.

McDevitt, Michael, 2007, The 2006 Quadrennial Defense Review and National Defense Strategy: Is There an American Strategic Vision for East Asia?, Issues and Insights Vol. 7 No. 1, Pacific Forum CSIS, http://www.comw.org/cmp/fulltext/0701mcdevitt.pdf , 15. 10. 2008.

McVadon, Eric, 2007, China and the United States on High Seas, China Security, Vol. 3 No. 4, Autumn 2007, World Security Institute, s. 3-28, http://www.wsichina.org/cs8_1.pdf , 15. 10. 2008.

Nanto, Dick – Chanlett-Avery, Emma, 2005, The Rise of China and Its Effect on Taiwan, Japan and South Korea: U.S. Policy Choices, CRS Report on Congress, Washington, http://www.globalsecurity.org/military/library/report/crs/rl32882.pdf#xml=http://www.globalsecurity.org/cgi-bin/texis.cgi/webinator/search/pdfhi.txt?query=usa+china+korea&pr=default&prox=page&rorder=500&rprox=500&rdfreq=500&rwfreq=500&rlead=500&rdepth=0&sufs=0&order=r&cq=&id=48cb6ef213, 15. 10. 2008.

NDS, 2005, National Defense Strategy, Department of Defense, http://www.defenselink.mil/news/Apr2005/d20050408strategy.pdf , 15. 10. 2008.

NDS, 2008, National Defense Strategy, Department of Defense, http://www.defenselink.mil/news/2008%20national%20defense%20strategy.pdf , 15. 10. 2008.

NSS, 2002, The National Security Strategy of the United States of America, The White House, http://www.whitehouse.gov/nsc/nss.pdf , 15. 10. 2008.

NSS, 2006, The National Security Strategy of the United States of America, The White House, http://www.whitehouse.gov/nsc/nss/2006/nss2006.pdf , 15. 10. 2008.

Ondrejcsák, Róbert, 2005, Nové trendy v bezpečnostných politikách Spojených štátov amerických, Francúzska, Spojeného kráľovstva a Nemecka, Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií MO SR, Bratislava.

QDR, 2001, Quadrennial Defense Review Report, Department of Defense, http://www.defenselink.mil/pubs/pdfs/qdr2001.pdf , 15. 10. 2008.

QDR, 2006, Quadrennial Defense Review Report, Department of Defense, http://www.defenselink.mil/pubs/pdfs/QDR20060203.pdf , 15. 10. 2008.

SIPRI, 2007, Recent trends in military expenditure, SIPRI, http://www.sipri.org/contents/milap/milex/mex_trends.html, 15. 10. 2008.

Reiter, Erich – Hazdra, Peter, eds., 2004, The Impact of Asian Powers on Global Developments, Physica-Verlap Heidelberg, New York.

Rice, Condoleezza, 2000, Promoting the National Interest, Foreign Affairs, January/February 2000, s. 45-62.

Robinson, Colin, 2003, Worldwide reorientation of U.S. military basing. Part II: Central Asia, Southwest Asia, and the Pacific, Center for Defense Information, Washington, http://www.cdi.org/program/issue/document.cfm?DocumentID=1759&IssueID=115&StartRow=21&ListRows=10&appendURL=&Orderby=DateLastUpdated&ProgramID=37&issueID=115, 15. 10. 2008.

Taiwan Relations Act, 1979, Public Law 96-8 96th Congress, http://www.taiwandocuments.org/tra02.htm, 15 10. 2008.

Xuewu, Gu, 2004, China and the Great Powers: Mutual Perceptions at the Dawn of the 21st Century, in: Reiter, Erich – Hazdra, Peter, eds., The Impact of Asian Powers on Global Developments, Physica-Verlap Heidelberg New York, s. 165-177.


[1] Vývoj Číny a postupné zvyšovanie čínskeho mocenského potenciálu bude pravdepodobne komplikovaný a kontroverzný proces. Napriek vysokému hospodárskemu rastu a rozvoju vojenského potenciálu je Čína stále menej rozvinutou krajinou v porovnaní s „konkurenčnými“ Spojenými štátmi (o perspektívach čínskeho hospodárskeho a vojenského rozvoja a porovnanie so Spojenými štátmi viď Hatemi – Wedeman (2007:98-102)). Aj reálne využitie čínskeho vojenského potenciálu je obmedzené na rozsiahlejšie operácie na vlastnom teritóriu, resp. v jej blízkosti, s obmedzenými možnosťami na projekciu sily – či už pozemných alebo leteckých a námorných síl (napr. k budovaniu „Blue Water Navy“ Číne chýbajú nevyhnutné doktrinálne skúsenosti s spôsobilosti, t.j. nie je to len otázka nákupu alebo vývoja zbraňových systémov, napr. lietadlových lodí) (McVadon 2007). K ďalším dôležitým faktorom, ktoré môžu komplikovať vývoj Číny, patria vnútorné sociálne, ekonomické, ako aj environmentálne a nábožensko-etnické problémy (Reiter – Hazdra 2004).

[2] Samozrejme, vzhľadom na to, že Spojené štáty sú v súčasnosti superveľmocou a Čína regionálnou veľmocou, v súčasnosti nepatria do jednej kategórie z pohľadu moci, vplyvu a potenciálu. Otázka čínskych možností a potenciálu v budúcnosti je diskutabilná aj v rámci odbornej komunity. Najväčšia diskusia sa vedie o možných nástrojoch Číny ako aj o samotnej vôli čínskej elity realizovať vplyv v širšom regionálnom alebo globálnom rozsahu (Ikenberry 2008). Oproti názorom na neohraničené zvyšovanie čínskeho vplyvu, ktorý má vyústiť do „globálnej Číny“, stoja názory, ktoré argumentujú nasledovne: po prvé, čínska elita nikdy v histórii nemala väčšie geopolitické a geografické ambície ako dominanciu vo vlastnom širšom geopolitickom prostredí; po druhé, geopolitické postavenie Číny je nevhodné na globálnu projekciu vplyvu vzhľadom na existenciu silných mocenských konkurentov v bezprostrednom okolí – India, Japonsko, USA, potenciálne aj Rusko – ktorí v prípade prehnaných čínskych snáh podľa teórie mocenskej rovnováhy budú pôsobiť opačným smerom (Carter – Bulkeley 2007).

[3] USA majú záujem o udržanie súčasného postavenia dominantnej globálnej veľmoci, pričom tento smer amerického strategického myslenia sa posilnil predovšetkým po nástupe G. W. Busha – viď dodnes najdôležitejší americký strategický dokument reflektujúci vývoj amerického strategického myslenia – Národnú bezpečnostnú stratégiu z roku 2002 (NSS 2002). V odporúčaniach a analýzach kľúčových zahraničnopolitických a bezpečnostných odborníkov, ktorí sú blízki súčasnej vláde, sa však táto myšlienka už objavila na začiatku 90. rokov, viď Defense Planning Guidance (1992) a Project For the New American Century, vrátane Rebuilding America´s Defenses (Ondrejcsák 2005). Treba však dodať, že kým na globálnej strategickej úrovni majú USA záujem o udržanie statu quo, na regionálnej úrovni sú oproti tomu v niektorých prípadoch vyslovene „revolučné“ – viď napríklad Stredný východ, čiastočne Strednú Áziu a kaukazskú oblasť.

[4] The FY2000 National Defense Authorization Act (Section 1202) directs the Secretary of Defense to submit a report “…on the current and future military strategy of the People’s Republic of China. The report shall address the current and probable future course of military-technological development on the People’s Liberation Army and the tenets and probable development of Chinese grand strategy, security strategy, and military strategy, and of the military organizations and operational concepts, through the next 20 years.” (Annual 2007:1)

[5] 11. 9. 2001 mal významný vplyv na aplikáciu princípov globálneho strategického myslenia USA a najväčšia pozornosť bola venovaná práve širšiemu Blízkemu východu. Nenegovala však dlhodobý trend, t.j. vnímanie Číny ako najväčšieho strategického konkurenta USA v budúcnosti. Navyše ani americký dôraz na širší Stredný východ sa nestretol s úplným nadšením v Číne, vzhľadom na to, že to zahrňovalo aj Strednú Áziu, ktorá bola dovtedy považovaná za ruskú a čiastočne budúcu čínsku záujmovú sféru. Vznikom amerických vojenských základní v Strednej Ázii sa posilnilo presvedčenie čínskych stratégov, že USA de facto chcú obkolesiť Čínu (Xuewu 2004).

[6] Existuje veľmi dôležitý rozdiel medzi charakterom sovietsko-amerických vzťahov počas Studenej vojny a súčasnými americko-čínskymi vzťahmi. Spojené štáty a Čína sú ekonomicky prepojené a ich interdependencia v tejto oblasti bude podľa dostupných informácií a súčastných trendov v budúcnosti ďalej rásť (údaje o vzájomnej ekonomickej prepojenosti viď Nanto – Chanlett – Avery (2005)). Spojené štáty sú tiež najdôležitejším zdrojom moderných technológií pre Čínu a tiež najväčším trhom pre čínsky export. Počas Studenej vojny neexistovala podobná miera interdependencie medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi. Tento fakt výrazne ovplyvňuje americko-čínske vzťahy a znižuje pravdepodobnosť otvoreného konfliktu medzi Pekingom a Washingtonom.

[7] Prezident Clinton bol napríklad prehlasovaný v súvislosti s návštevou taiwanského prezidenta v USA, čo vyvolalo nevôľu zo strany Číny: čínsky veľvyslanec bol dočasne odvolaný z Washingtonu (Bakešová – Fürst – Heřmanová 2004:180).

[8] V roku 1995 to bol Nimitz, kým o rok neskôr – počas prezidentských volieb na ostrove – Nimitz a Independence (Bakešová – Fürst – Heřmanová 2004:181).

[9] Hoci tieto dokumenty boli vypracované ešte počas vlády prezidenta Clintona, ich stručná prezentácia je dôležitá predovšetkým kvôli tomu, aby sme dokázali, že súčasná línia amerického zahraničnopolitického a strategického myslenia nevznikla po 11. 9. 2001, ale jej základy boli vypracované počas predchádzajúceho desaťročia – platí to nielen v prípade Blízkeho východu, ale aj vo východnej Ázii.

[10] Defense Planning Guidance 1992 vypracovaný pod vedením Paula Wolfowitza bol neverejný, vnútorný materiál určený pre vrcholných predstaviteľov Ministerstva obrany USA. Po niekoľko týždňovej „cirkulácii“ na ministerstve sa kľúčové časti dokumentu dostali na verejnosť prostredníctvom Washington Post a New York Times (Ondrejcsák 2005:59-60).

[11] Podľa Národnej obrannej stratégie USA z roku 2005 sú ciele globálnej redislokácie amerických síl nasledovné (NDS 2005:22):

  • rozširovanie úloh spojenectiev a budovanie nových bezpečnostných partnerstiev
  • budovanie vyššej miery flexibility síl a predísť tomu, aby sily boli príliš koncentrované v niekoľkých oblastiach (nedá sa presne určiť miesto budúceho konfliktu, preto musia byť ozbrojené sily menej statické a viac flexibilné pri prípadnom presune z jednej oblasti do druhej – pozn. R.O.)
  • prispôsobenie síl regionálnym reáliám a spôsobilostiam, ktoré sú potrebné na rýchlu globálnu akciu
  • budovanie rýchlo nasaditeľných spôsobilostí
  • dôraz na spôsobilosti a nie na početné stavy

Podľa NSS a QDR má redislokácia sledovať nasledujúce ciele (QDR 2001:27): predísť nepriateľskej dominancii v tzv. „kritických oblastiach“ ako Európa, severovýchodná Ázia, pobrežné oblasti východnej Ázie od južného Japonska až po Bengálsky záliv, Stredný Východ a juhozápadná Ázia, ďalej zabezpečiť medzinárodné námorné, letecké, vesmírne a informačné komunikácie a prístup ku kľúčovým trhom a strategickým zdrojom. Pobrežné oblasti od Bengálskeho zálivu po Japonské more predstavujú obzvlášť exponovanú a kritickú oblasť, pričom je možné vyhlásiť, že podľa amerického hodnotenia je hustota amerických základní a en route infraštruktúry v tejto oblasti nižšia ako v ostatných kritických regiónoch. Vymenovanie týchto faktorov bolo dôležité preto, lebo takmer každý cieľ a princíp súvisí s americkým pohľadom na budúcnosť globálnej a východoázijskej strategickej situácie, t.j. ide čiastočne aj o projekciu amerického strategického myslenia do reality ozbrojených síl na globálnej úrovni a najväčšie zmeny sa realizujú v regiónoch, ktoré sú z pohľadu americko-čínskych vzťahov kľúčové (západné Tichomorie, Stredná Ázia, juhovýchodná Ázia).

[12] Napríklad až 60 % americkej ponorkovej flotily dislokovanej v Tichomorí (McDevitt 2007:7).

[13] NSS 2006 jednoznačne vychádza z princípov NSS 2002, v porovnaní s ňou je väčší dôraz kladený na globálnu „transformáciu“, šírenie demokracie a na súvislosti týchto procesov s bezpečnosťou USA a bojom proti terorizmu.

[14] Condoleezza Rice, máj 2006: „Nemáme lepšieho priateľa ako Japonsko. Americko-japonské vzťahy sú pilierom stability v ázijsko-pacifickom regióne“ (McDevitt 2007:11).

[15] Taiwan Relations Act (TRA) bol schválený v roku 1979, po uznaní vlády v Pekingu ako legitímneho a jediného reprezentanta Číny, paralelne s uznaním princípu „jednej Číny“. Zároveň sa však USA v TRA zaviazali, že budú chrániť svojho dlhoročného spojenca, Taiwan, vrátane dodávok zbraňových systémov potrebných na ochranu ostrova: „the United States will make available to Taiwan such defense articles and defense services in such quantity as may be necessary to enable Taiwan to maintain a sufficient self-defense capability“ (TRA 1979:Sec. 3302).

[16] Kým Národná bezpečnostná stratégia je „Grand Strategy“, QDR je de facto projekcia veľkej stratégie do praktických krokov v oblasti bezpečnostnej a čiastočne zahraničnej politiky.

[17] Táto americká námietka zaznieva z úst vrcholných predstaviteľov USA pomerne často – ide predovšetkým o dve oblasti: rozvoj vojenských spôsobilostí vrátane netradičných, ktoré môžu zabrániť americkým silám v prístupe do širšieho regiónu („anti-access“ capabilities), po druhé, o „netransparentnú“ prezentáciu čínskeho vojenského rozpočtu. Podľa amerických predstaviteľov je oficiálny čínsky vojenský/obranný rozpočet oveľa menší než reálne čísla. Tieto názory zdieľajú aj niektoré medzinárodné think-tanky, ktoré sa zaoberajú touto problematikou, viď napríklad analýzy SIPRI (SIPRI 2007:1). Najostrejšia kritika zo strany USA zaznela z úst bývalého ministra obrany USA Rumsfelda počas jeho návštevy v Číne v roku 2005 (McVadon 2007:21).

[18] Podľa americkej percepcie Čína aplikuje stratégiu dvoch strategických reťazí ostrovov – prvá je ohraničená južným Japonskom, Taiwanom, Filipínami a zahŕňa aj Juhočínske more, druhá Japonskom, Guamom a východnými indonézskymi ostrovmi – a čínska stratégia je zameraná na zabránenie prístupu nepriateľských námorných síl do oblastí za týmito reťazami (Annual 2008:25).

[19] Obrana materskej krajiny, víťazstvo v „Dlhej vojne“ (proti extrémistickým hnutiam – pozn. R.O.), zvýšenie bezpečnosti, odstrašenie konfliktov, víťazstvo vo vojnách (NDS 2008:6).

[20] Samozrejme správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutí sú hodnotené z pohľadu amerických záujmov definovaných v dokumente.

[21] Kvôli dodávkam moderných amerických a v menšej miere francúzskych zbraňových systémov, predovšetkým lietadiel (F-16 C/D, Mirage-2000) a protilietadlových riadených striel (napr. Patriot PAC-3) dokázal Taiwan napriek drvivej čínskej početnej prevahe zabezpečiť vzdušnú prevahu nad Taiwanskou úžinou, čo je považované za najdôležitejší obranný prvok ostrova pred potenciálnym čínskym útokom (Bakešová – Fürst – Heřmanová 2004). Ja zrejmé, že každý predaj moderných zbraňových systémov na Taiwan okamžite schladí americko-čínske vzťahy (pre Čínu je to problematické kvôli dvom faktorom: po prvé, argumentuje, že USA predávajú zbrane „separatistickej provincii“, po druhé, prispieva k udržaniu taiwanskej kvalitatívnej prevahy). Situácia sa mení v posledných rokoch. Čína totiž zmodernizovala svoje ozbrojené sily, vytvorila flexibilnejšie jednotky s efektívnejšími spôsobilosťami pre realizáciu invázie a nakúpila najmodernejšie ruské zbraňové systémy, predovšetkým bojové lietadlá Suchoj (Su-27, Su-30), ktoré v rastúcej miere dokážu vybalansovať kvalitatívny náskok taiwanských síl. Šance na čínsku inváziu budú reálnejšie v momente, keď Čína nielen zníži, ale eliminuje tento kvalitatívny náskok Taiwanu v Taiwanskej úžine predovšetkým v spôsobilosti vzdušných a námorných síl. Samozrejme, nie je možné jednoznačne tvrdiť, že by v tomto prípade došlo k invázii na Taiwan (sú to skôr špekulácie), vzhľadom na strategickú angažovanosť USA ako aj silný záujem Japonska a čiastočne Južnej Kórey o stabilitu popri životne dôležitých námorných komunikáciách v juhovýchodnej Ázii a Taiwanskej úžine.

[22] 80 percent celkovej japonskej, juhokórejskej a taiwanskej spotreby ropy prechádza cez Juhočínske more (Annual 2008:10).

[23] V súčasnosti dováža Čína až 53 percent spotreby ropy, v podstate celé množstvo cez Malacký prieliv a/alebo Lombok/Makassar, pričom táto závislosť bude pravdepodobne rásť napriek energetickým dohodám s Ruskom (Annual 2008:10).

[24] Z tohto pohľadu ku kritickým čínskym krokom patrí posilňovanie spôsobilostí čínskeho námorníctva v Juhočínskom mori, budovanie leteckých základní na ostrove Hainan a na strategickej úrovni čínska stratégia „preskočenia“ konkurenčnej kontroly budovaním oporných bodov v spojeneckých štátoch ležiacich popri námorných komunikáciách – Barma, Pakistan.

[25] Napätie v regióne juhovýchodnej Ázie a Juhočínskeho mora zvyšujú navyše aj nevyriešené teritoriálne problémy, predovšetkým o ostrovy Paracel a Spratly, na ktoré robia nárok okrem Číny aj Brunej, Filipíny, Malajzia, Taiwan, Vietnam.

[26] O koncepcii viac viď Ondrejcsák 2005

[27] Podľa posledných bilaterálnych dohôd budú americké sily v Južnej Kórei v oveľa väčšej miere pripravené na nasadenie mimo polostrova. Nová americko-juhokórejská dohoda o. i. stanovuje aj nové podmienky nasadenia amerických jednotiek, ktoré by mali byť podobné podmienkam pre americké sily v Japonsku (A New Beginning 2008). Otázne však ostáva napríklad politická priechodnosť nasadenia amerických jednotiek dislokovaných v Južnej Kórei v prípade konfliktu v Taiwanskej úžine – je otázne či by s tým Južná Kórea súhlasila so zreteľom na následky a potenciálne čínske kroky.

 

Ondrejcsák, Róbert, 2008, Vývoj americkeho strategickeho myslenia: Čína, In: Lupták, Ľ. – Ondrejcsák, R. – Valášek, T. (eds.): Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2007-2008. Bratislava: CENAA, pp. 75-89.

This analysis was written by

Ondrejcsák Róbert – who has on this site

Dr. Róbert Ondrejcsák holds PhD. in International Relations, Mgr in Political Science, History and Philosophy. In 2010-2012 Dr. Ondrejcsák was State Secretary of Ministry of Defence of the Slovak Republic, where he led the process of Strategic Defence Review and preparation of White Book on Defence. Dr. Ondrejcsák was responsible for security policy, NATO and EU issues, as well as international multilateral and bilateral cooperation. In 2007-2010 he was a Director of Center for European and North Atlantic Affairs (CENAA) and lecturer at the Faculty of Political Science and International Relations at Matej Bel University. Previously Dr. Ondrejcsák was a Director of the Institute for Security and Defence Studies (research centre of the Slovak Ministry of Defence), he also served as a Deputy Chief of Mission of the Slovak Embassy to Hungary, as well as Foreign and Security Policy advisor to Vice-Chairman of the Slovak Parliament, advisor of the NATO Department at the Slovak Ministry of Defence and analyst of the Slovak Centre for Strategic Studies. Dr. Ondrejcsák is a co-founder of Panorama of global security environment and Transatlantic Files. He is author and editor of numerous publications about international relations and security policy. He is lecturer at several universities and member of advisory board of numerous journals in Slovakia and abroad.